Tradície v zime - Páračky
Keď sa skončili práce na poliach a prišli dlhé jesenné večere, znášala sa vždy časť odkladaného peria z komory či pôjda do izby, kde sa stretávali ženy a dievky. Do izby priniesli v hrnci perie a na stôl rozprestreli len toľko, koľko ho mohli za večer zvládnuť popárať.
Pokiaľ by nejaké perie zostalo do druhého dňa, znamenalo by to, že by sa gazdinke nepodarili húsatká. Zvyšné páperie sa nesmelo hádzať do pece, pretože by boli husi chudé. Nesmeli sa ani hádzať za vráta, pretože by sa husi nezdržiavali doma. Páperie sa dávalo na jednu hromadu, to aby sa vraj húsatá držali v kŕdli. Ženu, ktorá by prekročila páperie, by začali bolieť zuby a hlava.
Páralo sa každý deň okrem soboty. Páranie peria v sobotu neveštilo nič dobrého. Týkalo sa to povier o chove husí, ale tiež sa vraj pri sobotňajšom páraní rozmnožilo veľa dotieravých múch v obydlí.
Pri práci si rozprávali rozprávky, povesti, rôzne príhody a hádanky, aby práca lepšie ubiehala. Posledný večer párania tej páračke peria, ktorej zostalo v ruke posledné pierko, všetci hovorili “pápernica” a toto označenie jej obyčajne zostalo až do ďalších páračiek. Súčasťou tohto dňa bola malá hostina (homola), ktorú vystrojila gazdiná ako poďakovanie za vykonanú prácu.